Pred niekoľkými týždňami som na sociálnej sieti vyhlásil, že olympiáda bez divákov je pre mňa ukradnutou olympiádou a že asi ju ani nebudem pozerať. Teraz, našťastie, je situácia iná. Tak dlho nás držali v napätí kusé správy o pripravovaných (už raz posunutých) letných olympijských hrách v Tokiu, o eventualite, že sa ani nebudú konať pre zlú pandemickú situáciu v Japonsku – a to až do poslednej chvíle, doslova! – že napokon fakt, že sa predsa len konajú, znamenali pre mňa vyslobodenie.
Teraz si odmyslime okolnosť zlej pandemickej situácie – napokon Japonci sú podľa môjho názoru sami zodpovední za to, ako sa (ne)vysporiadali s pandémiou, ako sa (ne)očkovali a podobne. Aj keď množstvo rúšok, či už na otváracom ceremoniále počas defilé športovcov či neskôr na športoviskách ma veľmi, veľmi rušili a rušia.
Nejde tu len o peniaze, o zisky a tržby pre Medzinárodný olympijský výbor a usporiadateľskú krajinu. Ide tu o čosi oveľa viac. Fakt, že od roku 1896 sa olympiády nekonali iba a výhradne pre svetovú vojnu je veľavravný. Pandémiu koronavírusu predsa nemožno porovnávať so svetovou vojnou. Olympijská myšlienka (citius, altius, fortius – rýchlejšie, vyššie, silnejšie) a mierové zápolenie všetkých národov na zemeguli vo väčšine športových disciplín v rovnakom čase patria k najkrajším a najvýznamnejším ideám, dodávajúci koherenciu obyvateľstva planéty za 125 rokov od baróna Coubertina.
Je na tom niečo neporovnateľne poetické a strhujúce, ako človek raz za štyri roky dva týždne pravidelne sleduje v televízii športové prenosy, o ktoré v neolympijskom čase ani nezavadí. V olympijskom čase je všetko akosi zaujímavejšie a krajšie. A že nie sú diváci? Nuž áno, burácanie zaplnených tribún zaiste chýba, ale ono predsa len to nie je úplne bez nich. Na všetkých športoviských a v hľadiskách sa zgrupovali a zgrupujú priaznivci jednotlivých športovcov z radov ich kolegov, funkcionárov, realizačných tímov a podobne, ktorí predsa len dodávajú súťažiam krik a potlesk. Takže ani o tú povestnú atmosféru nie sme ukrátení úplne!
Samozrejme, fandím slovenským aj maďarským športovcom (ja sám som totiž občanom maďarskej národnosti). V prípade slovenských atlétov ma šokovalo striebro pre čerstvo naturalizovaného Juhoafričana Sabbatiniho v golfe. Maďarskí atléti majú zatiaľ dve zlatá – veru to už nie aj ako kedysi, keď počet zlatých medailí na hrách do- a presiahol aj desať. Okrem toho držím palce mne sympatickým, väčšinou menším krajinám a v neposlednom rade aj Rusom, ktorí pre (údajne) štátom organizovaný doping zase nesúťažia pod svojou vlajkou.
Pokiaľ ide o otvárací ceremoniál, bol neuveriteľne dlhý (až štyri hodiny), ale prekrásny, vyhol sa obvyklému megalomanstvu a dôsledne precízny vo všetkých detailoch. Ako hudobníka ma očarila interpretácia olympijskej hymny z hrdiel japonských študentiek a a študentov akéhosi menšieho mesta. Prejavy Thomasa Bacha a predsedníčky organizačného výboru boli značne rozsiahle – ale aspoň im mal kto tlieskať.
Detail, že Tokio 2021 sa konajú (pre marketing) pod hlavičkou Tokio 2020 je síce úsmevný, ale bezvýznamný. Verme, že posledný týždeň olympijských hier prebehne tak bezproblémovo, ako prvý a nultý. A dovtedy si poprajme ich príjemné sledovanie. Rýchlejšie, vyššie, silnejšie – a spoločne, dodávajú súčasní organizátori. Ale už utekám k televízoru…