Včera (30.1.2023) večer v hlavnom vysielacom čase Jednotky sme si mohli pozrieť celkom nový film režiséra Marka Škopa s názvom Nech je svetlo. Priznám sa, príliš nesledujem súčasné hrané filmy, ale upútavka na internete bola zaujímavá. Film pojednával o polovojenskej ozbrojenej skupine, o sociálnom prostredí stredne veľkej slovenskej dediny, o generačných konfliktoch, o údajnej homofóbii atď.
Patrím ku generácii, ktorá ešte zažila socializmus. Viem z vlastnej skúsenosti, čo to znamená socialistický realizmus, angažovaná kultúra. Viem, aké mala dôsledky indoktrinácia umenia ideológiou. Mohol by to vedieť aj Marko Škop, keďže sa narodil len o 4 roky neskôr, ako ja.
Napriek tomu, tento film mal všetky príznaky spomenutej indoktrinácie a angažovanosti. Ba čo viac, v ešte oveľa horšom rozmere, na aký sme z mnohých filmov obdobia socializmu zvyknutý. Film priniesol obrovské množstvo plakatívnych výrokov, ktoré mali sugerovať politické presvedčenie a svetonázor. Samozrejme, ten liberálny – dnes jedine správny, v súlade s duchom doby. Film mal sugerovať, že na slovenskom vidieku žijú v prevažnej väčšine zadubení, obmedzení, nevzdelaní ľudia. Ak sa totiž hlavná postava rozhodla bojovať s polovojenskou organizáciou „Obrana”, ktorej členom bol aj jej (jeho, čiže otca rodiny, ktorý pracoval v Nemecku) syn, dedina sa jednotne proti nej obrátila. Vrátane pána farára a predstaviteľov cirkvi.
Ďalej film mal sugerovať, že aj katolícka cirkev je plná zadubených a zlomyseľných ľudí, ako som už spomenul. A to najlepšie na záver: film mal sugerovať, že najpálčivejšou úlohou našej súčasnosti je boj proti homofóbii a najpálčivejším problémom je diskriminácia tých „inakých”, teda sexuálnych menšín (veď neviditeľný Peter spáchal samovraždu z dôvodu, že ho pre svoju „inakosť” príslušníci polovojenského oddielu prenasledovali a týrali). Zostáva len predpokladať, že pre ľudí, ktorí rozhodovali o finančnej podpore Audiovizuálneho fondu a Státního fondu kinematografie, bola práve táto homofóbna idea najpádnejším argumentom pre podporu, čo producenti a režisér šikovne využili. V súlade s duchom doby.
Samozrejme, nikto nemôže uprieť ani umelcom alebo režisérom či scenáristom, aby mali svoje politické presvedčenie. Ale čím bezprostrednejšie je nejaký umelecký výtvor – v tomto prípade film – presiaknutý týmto presvedčením, horribile dictu ideológiou, tým je podľa môjho názoru horší. A to bol aj prípad Nech je svetlo.