Založ si blog

24 hodín v ukrajinskom väzení

Príhoda, ktorú vám chcem porozprávať sa stala pred 19 rokmi, no v dnešných vojnových časoch dostáva zvláštnu aktualitu. Bez navodenia nejakých násilných súvislostí s udalosťami dneška sa pokúsim rozpamätať na dobrodružstvo, ktoré sa skončilo mojim násilným zadržaním na území Ukrajiny.

Inšpirácia dobrodruhmi v Ptrukši

Písal sa štvrtok 14. august 2003, mal som necelých 33 rokov a letné prázdniny som trávil na mojom rodnom juhovýchode, ktorý možno ohraničiť mestom Veľké Kapušany (kde som vyrastal a dlho mal trvalé bydlisko), riekami Latorica a Tisa a obcou Veľké Trakany (pri Čiernej nad Tisou). Často som podnikal menšie či väčšie výlety na bicykli do okolitých destinácií a aktuálne som mal v úmysle navštíviť môjho dobrého známeho, opravára bicyklov v obci Ptrukša tesne pri ukrajinských hraniciach. Išlo o úplnu banalitu – namontovanie tachometra. U môjho známeho sa práve vtedy (v podvečerných hodinách) zdržiavala rakúsko-francúzska návšteva dobrodruhov, ktorí referovali o svojich zážitkoch v pohraničných zónach vo východnej Európe. Vplyvom ich rozprávania aj ja som dostal chuť na čosi také. Pripomeňme, že vo Veľkých Trakanoch som sa bežne prechádzal slovensko-maďarskou zelenou hranicou na protipovodňovej hrádzi ako po masle (ešte aj za socíku), nikdy som žiadneho hraničiara nestretol a robil som si z toho svojho zvyku srandu: prekročil som hraničnú zónu, zakričal som na pozdrav na druhú stranu a vrátil som sa späť.

Stoj, lebo strelím!

Nuž, zachcelo sa mi po podobnom úlete aj v súvislosti so slovensko-ukrajinskou hranicou! Bolo to vrcholne nezodpovedné rozhodnutie. Sadol som si na bicykel a urobil som asi dva kilometre smerom na východ, najprv po poľnej ceste, potom po hrádzi (nachádzame sa pri obci Ptrukša). Bola to však iná cesta, iná hrádza. Mohlo byť asi 18:45. Smerom do „cieľa“ som videl odstavené vozidlo (džíp) našich hraničiarov. Asi sto metrov pred hraničnou zónou som odstavil bicykel – v domnienke, že sa po neho o chvíľu vrátim. Nestalo sa…

Prekročil som tesne závoru, zakričal som ako obvykle na pozdrav…

A v tom momente sa (neviem, odkiaľ – zrejme z kríkov) vyrojili ukrajinskí vojaci-pohraničiari. „Stoj, lebo strelím!“

A stále prichádzali, bolo ich možno aj sedem alebo desať.

Moje nohy ostali akoby zakorenené v zemi. Dostal som prudký šok a začal som intenzívne revať. Ukrajinskí pohraničníci sa zo mňa smiali, ale nemali ma v úmysle pustiť. Odrazu sa objavili aj „naši“ slovenskí hraničiari, ktorí sa z povinnosti spýtali, čo tam robím a informovali sa dokonca po mojom rodnom čísle. Ja som mal starosť v danej chvíli aj o svoj bicykel; „naši“ mi sľúbili, že sa o neho postarajú. Figu borovú! Bicykel za asi sedemtisíc korún som už nikdy neuvidel a jedna hraničiarska služba sa vyhovárala na druhú. Ukrajinci tvrdili, že ho brali Slováci, Slováci tvrdili, že ho brali Ukrajinci. Ale to som sa dozvedel až o deň neskôr.

Šokový presun do Solomonova

Niekoľko dlhých minút som musel kľačať pred Ukrajincami a moje ruky okúsili, ako „chutia“ okovy. Nič príjemné. Asi po dvadsiatich minútach mi puto dali dolu, ale stále na moju hlavu zozadu mierili samopalom. Potom ma napchali do svojho terénneho džipu a premiestnili sa so mnou do najbližšej ukrajinskej dediny Solomonovo (pri Čope). Cestou sa auto zastavilo, aby vojaci zložili samopal, na čom som reagoval zlášť intenzívne, výbuchmi sĺz. „Odmenou“ bolo nejasné sarkastické konštatovanie o plných krematóriách. Áno, vtedy a ešte niekoľko dlhých hodín potom som sa intenzívne bál o svoj holý život. Bola to existenciálna skúsenosť, ktorá možno nahradila aj povinnú vojenskú službu (tú som neabsolvoval).

Pomocou vysielačiek vojaci komunikovali so svojou vojenskou „základňou“ v Solomonove, kde už ma osadenstvo kasárne v dobrej nálade očakávalo. A čo len som ja robil v pohraničnom pásme? Chcel som si pozrieť hranicu, odpovedal som každému, čo bola aj pravda. A čo, pekná bola hranica? Na to som už nemal odpoveď…

Temná cela v kasárni

Kasáreň si na mňa pochutnala. Myslím, že každý jeden vojak-pohraničiar so mnou absolvoval osobitný, veľmi podrobný výsluch. Kto som, odkiaľ idem, kde som bol predtým, ako sa volám, čo som robil v hraničnom pásme. Evidentne mi neverili, že som si len tak zo zábavy išiel pozrieť hraničnú závoru. Evidentne ma podozrievali, že mám niečo spoločné s prevádzačmi.

Po nekonečných výsluchoch ma napchali najprv do akejsi dennej izby s televízorom, kde som mal tú česť sledovať bohapusté komerčné ukrajinské stanice plné odľudštených reklám a neosobného popu. Pravda, nemal som v tej chvíli chuť absolútne na nič – ani na zábavu, ani na jedlo, hoci mi ponúkli nejaké tie svoje otrasné čierne namazané chleby.

Dovolili mi dokonca krátko zavolať mojim rodičom domov. Informoval som ich, že mám trochu problémy, že ma zadržali na zelenej hranici, ale že nech sa o mňa neboja. Dodnes neviem presne ako a komu, ale moji rodičia vtedy roztočili sériu telefonických hovorov na „vysoké“ miesta a tak urýchlili moje vyslobodenie zo zajatia.

Zatiaľ som sa však nachádzal v temnej cele v Solomonove, kde ma doslova strčili na noc. Bez postele, iba s jednou stoličkou. Na tej som presedel celú noc, stále som sa triasol od strachu (inak bolo teplo až dusno) a mal som čas intenzívne premýšľať o svojom doterajšom živote. O prioritách. O svojom vzťahu s rodičmi a vôbec. Nespal som ani minútu, ani sekundu.

Kamaráti“ z Moldavska

Ak sa mi zachcelo na potrebu, musel som pýtať o povolenie. „Pažalusta, na tualét.“ (Moja lámaná ruština, ktorú som si len trošku pamätal od strednej školy mi vtedy prišla naozaj vhod.) A vojak išiel so mnou až k drevenému budáru na druhej strane dvora.

Uprostred noci do tej istej cely priviezli dvoch mužov z Moldavska. Boli to nelegálni migranti – utečenci – ktorí doma predali všetko, aby sa pokúsili ujsť na Západ, za lepším životom. Až v porovnaní s nimi som si uvedomil, že ja sa mám veľmi dobre až vynikajúco. Týchto dvoch mužov Ukrajinci reťazmi pripútali k sebe a tak musel stráviť celú noc. Bolo to barbarské počíňanie. Netuším, o čom sa medzi sebou rozprávali. Medzi nami nevznikla absolútne žiadna komunikácia.

Ráno okolo piatej som započul klopanie o drevo. Prvá (naozaj absurdná) myšlienka bola, že mi tlčú šibenicu… Odvtedy som túto príhodu už rozprával mnohým blízkym kamarátom a na tomto mieste vždy nasledoval ohromný rehot…

Deň bez kávy

Druhý deň ukrajinského zajatia bol o poznanie miernejší. Do temnej cely som sa nevrátil, mal som dokonca relatívnu slobodu pohybu – v rámci kasárenského dvora. Mohol som sledovať ad hoc vojenské nástupy i hlásenia. Objavil sa aj akási pekná blondýna, netuším akú mala funkciu. Nebolo to už také existenciálne hrozné či strašidelné, ako predchádzajúci večer.

Najväčší problém v danej chvíli predstavovala už chýbajúca káva, bez ktorej dodnes neviem plnohodnotne začať nový deň. Pravdepodobne ju nepili ani ukrajinskí vojaci… Nuž, musel som vydržať bez kávy, ako aj bez raňajok a bez obeda. Nebol som však hladný. Deň bol dlhý a nudný. Až niekedy podvečer, približne 24 hodín od môjho zadržania mi oznámili, že pôjdem domov. Medzitým som sa celkom skamarátil s veliteľom posádky, ktorý už začal vtipkovať, že na Slovensku ho pozvem na pivo. Nakoniec tú jednu stokorunáčku, ktorú som mal vo vrecku som musel venovať ukrajinským pohraničníkom ako pokutu za nelegálne prekročenie hraníc. Okrem nej som mal u seba už len svoj mobil. Ku cti Ukrajincom slúžil, že mi ho nezhabali.

V podstatne lepšej nálade, ako predošlý deň ma strčili do svojho džipu a preniesli ma do hraničného pásma: presne tam, kde som svoj neuvážený čin spáchal. Nijako som sa nerozlúčil so svojimi „hostiteľmi“ z Ukrajiny a okamžite sa ma ujali slovenskí pohraničiari.

Návrat na Slovensko

Na hraničnej polícii vo Veľkých Slemenciach so mnou spísali zápisnicu, čo však trvalo iba chvíľu. Medzitým mi pripomenuli, že sa o mňa trochu báli, či ma Ukrajinci nezbijú, vraj by z toho mohol byť medzinárodný škandál. A že vraj si ma Ukrajinci budú ešte dlho pamätať, pretože smerom z Ukrajiny na Slovensko a Západ evidujú množstvo narušiteľov hraníc denne, ale smerom na Východ, na Ukrajinu? Môj prípad bol zrejme unikátny.

Vo V. Slemenciach už na mňa čakali rodičia a konečne sme sa vrátili vo večerných hodinách do Veľkých Trakan. Tam, kde sa moje dobrodružstvo deň predtým začalo. Dočkal som sa aj vytúženej kávy a už som sa z celého príbehu mohol smiať.

Otáznik však ostal: prečo mi slovenskí pohraničníci neznemožnili nelegálne prekročiť hranice na Ukrajinu? Veď ich auto bolo v hraničnom pásme odstavené a museli sa zdržiavať veľmi blízko. Lákal ich môj horský bicykel? Na túto otázku už nikdy nedostanem odpoveď.

Vďaka tomuto dobrodružstvu a neuváženému činu som však zažil, ako „chutí“ ukrajinská basa na prihraničnej vojenskej posádke v roku 2003 (vtedy mala Ukrajina ešte proruskú vládu).

Odvtedy sa chovám v každodennom živote o čosi zodpovednejšie.

a legálne návraty na Ukrajinu…

Na Ukrajinu som sa niekoľko rokov po tejto udalosti bál chodiť, ale už o tri roky som strach prelomil a odvtedy som – už legálne – slovensko-ukrajinské hranice prekročil mnohokrát. Užhorod i Čop som celkom detailne spoznal i mnoho skvelých ľudí na druhej strane hraníc, Maďarov, Ukrajincov, Rusínov i členov ďalších národností. Organizoval som dokonca spoločné kultúrne akcie, výmenné zájazdy, koncerty a samozrejme som aj nakupoval a tankoval, ale chodil som aj po horách. Myslím, že som celkom rád chodil na Ukrajinu – teda do Zakarpatskej Ukrajiny a veľmi som sa tešil na dosť vzdialenú budúcnosť, keď už všetci budeme v Únii a možno aj v Schengene.

Dúfajme, že sa toho ešte dožijeme.

Nech je svetlo – výkričník aktuálno-liberálnej indoktrinácie

31.01.2023

Včera (30.1.2023) večer v hlavnom vysielacom čase Jednotky sme si mohli pozrieť celkom nový film režiséra Marka Škopa s názvom Nech je svetlo. Priznám sa, príliš nesledujem súčasné hrané filmy, ale upútavka na internete bola zaujímavá. Film pojednával o polovojenskej ozbrojenej skupine, o sociálnom prostredí stredne veľkej slovenskej dediny, o generačných konfliktoch, o [...]

Za funkčné referendá!

28.01.2023

Krátko by som sa chcel vrátiť k referendu, na ktoré sme mohli ísť pred týždňom 21.januára. Hoci z praktických osobných dôvodov som nehlasoval (bol som odcestovaný a nestihol som vybaviť preukaz), súhlasil som s účasťou v referende a otázku som považoval za relevantnú. Ako vidíme, medzitým sa jasne ukázalo, že referendum malo veľký zmysel: umožniť ľuďom skrátiť [...]

Maďarsko – deň pred voľbami

02.04.2022

Zajtra, 3. apríla 2022 sa v Maďarsku uskutočnia parlamentné voľby. Krajina už približne dva roky žije vyhrotenou predvolebnou atmosférou, preto, povedal by som – konečne. Konečne sa rozhodne, či dostane mandát na pokračovanie vo vládnutí koalícia mladých demokratov a kresťanských demokratov FIDESZ-KDNP (pri moci od 2010), alebo či sa podarí prevziať moc opozičnej [...]

Olexij Reznikov

Reznikov skončil ako ukrajinský minister obrany, nahradil ho Kyrylo Budanov

05.02.2023 21:33

K výmene na kľúčovom ministerskom poste dochádza v kritickom období, keď sa očakáva rozsiahla ruská ofenzíva.

Pápež František

Pápež obvinil kruhy v katolíckej cirkvi zo zneužívania smrti Benedikta XVI.

05.02.2023 21:25

Pápež František tvrdí, že fámy o jeho nezhodách s Benediktom alebo o tom, že Benedikt bol zatrpknutý niektorými rozhodnutiami, ktoré prijal, sú nepravdivé.

Ruský vojak / Russký vojak / Okupant /

Ruská armáda verbuje do vojny na Ukrajine aj odsúdené ženy

05.02.2023 18:38

Medzi už naverbovanými je aj asi 50 žien zo ženského nápravnovýchovného tábora v Ruskom okupovanom meste Snižne v Doneckej oblasti.

Robert Kaliňák

Kaliňák nevylúčil návrat do politiky. Podľa neho ho tam volajú "nezákonné obvinenia"

05.02.2023 17:24

Exminister vnútra a člen predsedníctva Smeru tvrdí, že volebná kampaň sa bude spájať s kriminalizáciou opozície.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 12
Celková čítanosť: 25406x
Priemerná čítanosť článkov: 2117x

Autor blogu

Kategórie